Aljaška

Aljaška

18. októbra 1867 sa v aljašskom mestečku Nový Archangeľsk (zvanom aj Sitka) konala zvláštna ceremónia. V prístave kotvili dva americké parníky. Vypochodovala z nich skupina amerických vojakov. S vážnymi tvárami prišli až k drevenému palácu na kopci, kde sídlil ruský guvernér Aljašky. Tam už stáli ruskí vojaci. Na stožiari pred palácom viala ruská cárska vlajka s dvojhlavým orlom. Na povel guvernéra sa ruskí vojaci najprv pokúsili stiahnuť vlajku dolu. Keď sa im to nepodarilo, museli vyliezť na stĺp a s veľkými ťažkosťami nakoniec vlajku dali dolu. Potom za zvukov hudby a streľby z kanónov americkí vojaci vytiahli na stĺp vlajku s hviezdami a pruhmi. 125-ročná vláda Rusov sa skončila. Aljaška prešla do vlastníctva Spojených štátov amerických, kde je až podnes.

Rusko v problémoch

Prečo vlastne Rusi Aljašku predali a prečo je Američania kúpili? Rusko malo veľké ekonomické problémy. Nevedelo sa spamätať z ťažkej porážky v krymskej vojne (1853-56). Ekonomická a technologická zaostalosť ruského impéria sa ukázala v plnej nahote. Ani povestná ruská zima, ani tisícky obetovaných vojakov nedokázali čeliť modernému britskému a francúzskemu loďstvu a delám.

Ruské impérium sa počas vojny veľmi zadlžilo. Po uzavretí mieru mal ruský cár Alexander II. iné starosti ako 1,5 milióna štvorcových kilometrov zamrznutej krajiny na druhom konci sveta. Aljaška bola pre Rusov tak ďaleko, že tam ani neposielali politických väzňov. Ekonomický úžitok z Aljašky plynul z lovu morských vydier a predaja ich kožušín. Na tento účel ruskí osadníci neváhali zotročiť tých Aleutov a Indiánov, ktorí nezomreli na následky infekčných chorôb. Obchod s kožušinami sa však časom stával menej výnosným. A na územie Aljašky sa čoraz viac tlačili britskí osadníci z Britskej Kolumbie.

Vtedajší minister zahraničných vecí USA William Seward pochopil, že sa vyskytla ojedinelá šanca lacno prísť k obrovskému územiu. Jednania trvali dva roky, no 30. marca 1867 bola nakoniec podpísaná dohoda. USA zaplatili Rusku za Aljašku 7,2 milióna dolárov. V dnešných cenách to bolo asi 123 miliónov dolárov.

V Rusku o rozhodnutí cára, samozrejme, nikto nediskutoval. V USA však nepriateľsky naladení kongresmani zmluvu veľmi kritizovali. Aljašku posmešne nazývali „Sewardova chladnička“.

Vtedy to ale vyzeralo dosť inak. Američania boli bieli od zlosti, že si vláda dovolila minúť toľko peňazí za ľadovňa, ako médiá Aljaške hovorili.

A Rusi verili, že urobili dosť dobrý obchod: je samozrejme lepšie, keď niekomu za pár miliónov predáte vec, ktorú vám chcú zobrať a vy s tým nenarobíte vôbec nič.Len pre predstavu: list z Petrohradu išiel na Aljašku údajne dva roky, ak vláda poslala náhleho posla, doviezol tam bumážku za päť mesiacov a to bol rekord.

Predáme im to skôr, než si to vezmú sami

S Aljaškou susedila Kanada, britská kolónia. A Briti v 50. rokoch bojovali s Rusmi na Kryme a pretlačovali sa o Afganistan. Rusi si ľahko spočítali, že keby im Británia chcela dať drobnú facku do tyla, pokojne by ich mohla pripraviť o Aljašku. A Rusko by nezmohol nič.

Vtedy bolo všeličo inak. Železnica na Sibír mala jazdiť až za pol storočia a na Aljašku sa plavilo okolo Afriky. Keď touto trasou roku 1905, teda o päťdesiat rokov neskôr a s parnými kotlami, plávala ruská flotila po debakel pri japonskej Cušime, trvala jej cesta osem mesiacov.

Porážka na Kryme v roku 1856 Rusom pustila pekne žilou. Nemali peniaze a to posledné, čo ich zaujímalo, bolo udržiavať spojenie s kolóniou na severe Ameriky. Bolo jasné, že oveľa silnejšie britské loďstvo by im mohlo preťať cesty a odrezať ich od Aljašky. Popri tom na sever Kanady prichádzalo čoraz viac osadníkov. Bolo len otázkou času, kedy sa prelejú na Aljašku.

Rusi sa báli aj USA. Tie už dávno vyhlásili, že celý kontinent patrí Američanom. A tak Rusko prišlo s pragmatickým ťahom. Predá celé to opustené a bezcenné územie Amerike skôr, než si ho niekto vezme sám.

Bol to ďalší šikovný ťah: Amerika silnela, rástli jej svaly, a tak Rusi počítali s tým, že keď sa po predaji Aljašky ocitne britská Kanada medzi dvoma časťami USA, zhltnú aj ju. Tým tradičný ruský súper Británia dostane pekne po krížoch.

„Boh žehnaj Rusku“

Lenže prišla vojna Severu proti Juhu v USA a tým sa všetko oneskorilo. Na druhej strane to ale neskoršiemu kšeftu pomohlo. To bolo tak: Rusko bolo na strane Severu, Briti stránili Juhu. A pretože Rusi mali v Európe zrovna problémy s Britmi a Francúzmi a vojna bola na spadnutie, upratali svoje vojnové loďstvo do USA, aby nebolo zablokované vnútri Baltu.

Ruská flotila svojou prítomnosťou odradila Britov od blokády amerických prístavov, čo by odrezalo Úniu od dovážaného tovaru. A raz dokonca skoro zasiahla do boja. Na San Francisko sa plávil konfederačný krížnik Shenandoah, a pretože nikde nebola jediná severská loď, vydal ruský admirál svojim lodiam príkaz, aby vyplávali a bránili mesto. Južania utiekli.

Vojna skončila a Rusi začali naliehať, aby Amerika Aljašku kúpila. Bola to hlavná úloha ruského vyslanca baróna Eduarda de Stöckl, ktorý našiel dychtivého poslucháča v americkom ministrovi zahraničí Williamovi Sewardovi (dnes má za to na Aljaške mesto). Dohodu upiekli 30. marca 1867.

Cena: 7,2 milióna dolárov. Bolo to za babku, ako hovoria Američania. Ale záleží na uhle pohľadu.

Ruské peniaze kongresmanom

Rusi im predali niečo, čo im vlastne úplne nepatrilo. Aljaška bola spolu s prístavom Fort Ross v Kalifornii a niekoľkými osadami na Havaji majetkom obchodnej Ruskoamerickej spoločnosti.

Nikto v tej dobe samozrejme nemohol tušiť, že na Aljaške sa nájdu ložiská zlata a neskôr ropy či medi, ktorá mnohonásobne cenu vráti. Napriek tomu táto historická smola pôsobí veľmi rusky.

Ale Amerike sa vtedy veľmi nepáčilo, čo tí hore kúpili. Aljaška v tlači dostala prezývku Sewardovo šialenstvo a odpor bol tak silný, že Kongres nechcel zmluvu ratifikovať. Ruský vyslanec musel kongresmanov vyslovene sprchovať peniazmi, aby dokument odhlasovali. Svojej vláde za to vyúčtoval 160 000 dolárov.

7,2 milióna dolárov nie sú závratné peniaze: polstoročie predtým kúpili USA od Francúzov Louisianu, asi tretinu svojho najlepšieho územia, za pätnásť miliónov, polstoročie potom zaplatili Dánsku za maličké Panenské ostrovy v Karibiku dvadsaťpäť miliónov. V roku 1867 boli z predaja Aljašky šťastnejší Rusi než Američania. Prejavilo sa to aj tým, že de Stöcklovi šťastný cár Alexander II. vyplatil ako prémiu 25 000 dolárov a udelil mu doživotnú rentu 6 000 dolárov ročne, ktorú si nenásytný diplomat vyberal až do 88 rokov.

Teraz však majú Rusi pretiahnutý nos, čo sa pozná aj podľa toho, že spriadajú sprisahanecké teórie, podľa ktorých je predaj Aljašky neplatný. Napríklad podľa jednej sa loď Orkney, ktorá viezla do Ruska oných 7,2 miliónov, potopila v Balte aj s peniazmi, a tak je predaj neplatný. Podľa inej neplatil nikdy, pretože všetko bolo len naoko: maškarádou s predajom Aljašky Američania maskovali, že platia Rusom za pomoc v občianskej vojne, a potom sa to s tou komédiou prehralo až moc.

Teraz už sa dávno smejú Američania. Už v roku 1958 si spočítali, že Aljaška sa im zaplatila 425-násobne.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *