Cárska rodina

Cárska rodina

Z Petrohradu na Sibír

Keď v roku 1789 vo Francúzsku vypukla veľká revolúcia, kráľ Ľudovít XVI. sa ocitol v neľahkej situácii. S rodinou sa pokúsil o útek za hranice, avšak chytili ho a poslali pod gilotínu.

Svojho panovníka popravili aj Angličania. Po občianskej vojne v roku 1649 obvinili Karola I. z velezrady, súdili ho a napokon sťali.

Na oboch panovníkov myslel Lenin už v roku 1911, keď napísal: „Ak v takej kultúrnej krajine ako Anglicko pokladali za potrebné sťať korunovaného kriminálnika, tak v Rusku je potrebné sťať najmenej sto Romanovovcov.“

V tom čase však ešte najznámejší revolucionár všetkých čias nemohol tušiť, že jedného dňa bude môcť sám rozhodovať o životoch členov nenávidenej cárskej rodiny.

Neúspechy Ruska v prvej svetovej vojne akoby predznamenali ďalší osud Romanovovcov. Krátko po februárovej revolúcii v roku 1917 Mikuláš II., ktorý vládol od roku 1894, abdikoval.

Dočasná vláda rozhodla o deportovaní bývalého cára a jeho rodiny do mesta Toboľsk na Sibíri. Luxusné apartmány Zimného paláca v Petrohrade nahradilo niekoľko izieb v rezidencii niekdajšieho gubernátora.

Presun do Jekaterinburgu

No nedá sa povedať, že by sa Romanovovci mali zle. Sám Mikuláš v liste matke chválil vynikajúce jedlo. „V Toboľsku sme sa všetci výborne udomácnili a pribrali štyri až päť kíl.“

Všetko zmenila až boľševická revolúcia z 25. októbra 1917. Kráľovskí väzni sa zrazu stali nechceným bremenom na pleciach Lenina a Trockého.

Obaja sa pohrávali s myšlienkou súdneho procesu s Mikulášom II., kde by Trockij vystupoval ako verejný žalobca. K žiadnemu súdu však nikdy nedošlo.

Mikuláša, jeho ženu Alexandru, ich päť detí a niekoľko služobníkov namiesto toho premiestnili do ďalekého Jekaterinburgu na Urale – do tzv. Ipatievovho domu.

O vyvraždení rodiny ešte stále nebolo rozhodnuté. Podľa niektorých historikov vlastne ani nie je isté, či by k masakru vôbec bolo došlo, nebyť (pre boľševikov) nepriaznivej vojenskej situácie.

Kartami totiž zamiešali tisícky dobre vyzbrojených a organizovaných československých legionárov, ktorí najskôr bojovali spolu s Rusmi, no po revolúcii sa vzbúrili proti boľševikom.

Drahokamy v spodnej bielizni

Postupovali pozdĺž transsibírskej magistrály, dobývali mestá a v pravom slova zmysle sa stali Leninovou nočnou morou. Každým dňom sa mohli zmocniť aj Jekaterinburgu, kde svoje posledné dni prežívali ponížení Romanovovci.

Definitívne rozhodnutie padlo 16. júla 1918. Uralskí boľševici zatelegrafovali do Moskvy, aby Leninovi oznámili, že s popravou už naozaj netreba otáľať. Ak by malo vedenie iný názor, malo o tom Jekaterinburg informovať.

„Adresát telegramu dokazuje, že o vražde sa debatovalo na najvyšších miestach a jeho tón odhaľuje, že Moskva dala Jekaterinburgu plnú moc urobiť definitívne rozhodnutie,“ píše historik Simon S. Montefiore v knihe Romanovovci.

Krátko po polnoci boľševický revolucionár Jakov Jurovskij rodinu zobudil. V meste vraj vypukli nepokoje a je potrebné odviezť ich na bezpečné miesto. Bývalý cár uveril.

Deti sa začali obliekať. Boli pripravení na najhoršie. V spodnej bielizni mali preto zašité drahokamy a šperky. Spoločne zostúpili do pivnice.

Vonku zatiaľ pripravili nákladné auto, ktorého motor mal stlmiť streľbu. Mikulášova rodina predpokladala, že práve v ňom ich prepravia do bezpečia. Do pivnice onedlho prišla aj popravčia čata vedená Jurovskim.

Masaker v pivnici

„Ach, bože, čo to znamená?“ spýtal sa vraj bývalý cár po tom, ako mu prvýkrát prečítali rozsudok. Po tom, ako ho zasypali guľkami, v podzemnej miestnosti vypukla panika.

Pivnicu zahalili dym a prach, obete začalo zúfalo kričať, až teraz si uvedomujúc, čo bude nasledovať. Streľba však bola chaotická, guľky lietali krížom-krážom a dokonca zasiahli jedného zo strelcov.

Po Mikulášovi zavraždili ako druhú jeho ženu Alexandru – strelou do hlavy. Dcéra Mária sa pokúsila utiecť, no k zemi ju zrazila guľka do stehna.

V neprehľadnej situácii (všetko sa odohrávalo v pivnici s veľkosťou 6×5 metrov) Jurovskij prikázal prerušiť streľbu, otvoriť dvere a prevetrať pivnicu. Potom sa v masakri pokračovalo.

Ako ďalšieho si na mušku zobrali trinásťročného Alexeja. Chlapec neskonal ani po viacerých výstreloch, tak ho dobodali bajonetom.

Po niekoľkých minútach besnenia ešte stále žili všetky Mikulášove dcéry, ktoré zúfalo volali o pomoc. Jurovskij vpálil guľky Tatiane do zátylka, vzápätí strelou do hlavy poslal na druhý svet Oľgu.

Všetkých zavraždili

Potom zastrelil zranenú Máriu a upriamil svoju pozornosť na Anastáziu, jedinú preživšiu z celej rodiny. Dievča sa bránilo, jeden z vykonávateľov „rozsudku“ sa ju niekoľkokrát neúspešne pokúsil bodnúť bajonetom, až napokon aj ona skončila s guľkou v hlave.

Po desiatich minútach tak bolo po všetkom. Romanovovci, bývalý cár aj následník trónu, boli mŕtvi. Boľševici zavraždili aj ich rodinného doktora Botkina a niekoľko služobníkov.

Telá, z ktorých vrahovia pozbierali asi osem kilogramov drahokamov, odviezli a zlikvidovali. Zhruba o týždeň na to padol Jekaterinburg do rúk legionárov z Československa.

„Poprava cárskej rodiny bola potrebná nielen na zastrašenie a zneistenie nepriateľa, ale aj na povzbudenie našich vlastných radov. Chceli sme im ukázať, že niet cesty späť, že pred nami je len úplné víťazstvo alebo koniec…“ ospravedlňoval neskôr jatky Lev Trockij.

Zaujímavý je aj osud tiel kráľovskej rodiny a domu, v ktorom Romanovovcov povraždili. V roku 1977 šéf KGB Jurij Andropov navrhol, aby Ipatievov dom zrovnali so zemou. Na jeho mieste neskôr postavili Chrám Spasiteľa na preliatej krvi.

Mučeníci

Telá Romanovovcov objavili dvaja historici-amatéri v roku 1979. Keďže však vtedy ešte tvrdou rukou vládol Brežnev, kosti radšej potichu pochovali.

Po páde ZSSR Rusi exhumovali deväť tiel, ktoré podrobili analýze, aby zistili, či ide skutočne o pozostatky členov slávneho panovníckeho rodu.

Svoju DNA poskytol aj princ Philip, manžel britskej kráľovej Alžbety II. Jeho matka Alice bola dcérou Alexandrinej (manželka Mikuláša II.) sestry Victorie. Vďaka jeho DNA sa podarilo určiť identitu Alexandry a napokon aj samotného cára.

17. júla 1998, presne 80 rokov od ich zavraždenia, Romanovovcov pochovali v Chráme svätých Petra a Pavla v Petrohrade. V roku 2007 sa Rusom podarilo objaviť aj kostry imperátorvho syna Alexeja a jeho dcéry Márie, ktoré sa nenašli v roku 1991.

Pravosť pozostatkov

Nájdené pozostatky patria zavraždenej cárskej rodine Romanovcov.

Opakovaná komplexná analýza potvrdila pravosť pozostatkov ruského cára Mikuláša II. a členov jeho rodiny zastrelených pred sto rokmi v meste Jekaterinburg. Podľa agentúry Interfax to oznámila oficiálna predstaviteľka ruského Vyšetrovacieho výboru Svetlana Petrenková.

Female ScientistDodala, že podľa záverov genetickej expertízy sedem z 11 objavených pozostatkov patrí členom jednej rodiny – matke, otcovi, štyrom dcéram a synovi.

„Výsledky porovnania genetických profilov kostrových pozostatkov a vzoriek od žijúcich príbuzných rodiny Romanovovcov po línii otca i matky potvrdzujú, že pozostatky patria Mikulášovi II. a členom jeho rodiny,“ spresnila Petrenková.

Uviedla tiež, že k analýze boli prizvaní vedci, ktorí skúmajú a systematizujú okrem iného asi aj 2000 dokumentov vrátane tých, ktoré sa v rokoch 2017-18 našli v archívoch a múzeách v zahraničí a doteraz neboli predmetom skúmania.

Na mieste postavili kostoly

Odvolací výbor ruského najvyššieho súdu vydal 1. októbra 2008 rozhodnutie, podľa ktorého sa cár Mikuláš II. a jeho rodina, zastrelení boľševickými revolucionármi, stali obeťami politickej vraždy a majú právo na súdnu rehabilitáciu.

Symbolické rozhodnutie nasledovalo po dlhej kampani vedenej monarchistami a potomkami cárskej rodiny za to, aby zastrelení boli v očiach ruskej legislatívy uznaní za obete zločinu. Prokuratúra a súdy nižších inštancií požiadavku opakovane odmietali s tvrdením, že členovia kráľovskej rodiny Romanovcov boli zavraždení, a nie popravení z politických dôvodov.

Vyšetrovanie prípadu v Rusku obnovili z formálnych právnych dôvodov v roku 2010 a uzavreli ho 14. januára 2011. Nezákonnosť zabitia cárskej rodiny sa potvrdila podobne ako pravosť telesných pozostatkov členov cárskej rodiny a ich služobníctva.

Na mieste masakry aj masového hrobu v súčasnosti stoja kostoly. Ruská pravoslávna cirkev v roku 2000 kanonizovala Mikuláša II., jeho manželku Alexandru, štyri ich dcéry a jedného syna ako mučeníkov.

Od zavraždenia posledného ruského cára Mikuláša II. a jeho rodiny uplynulo 17. júla sto rokov. Pri tejto príležitosti sa na Urale v júli 2018 uskutočnili tzv. „Cárske dni“.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *